Beletrizovaný životopis - práca na SJ

11. března 2010 v 18:06 | at |  Andrea
Aj keď tretieho januára 1994 skončili všetky bratove zúfalé nádeje, že mu mama prinesie z nemocnice malého bračeka, pevne verím, že mi to za tých šestnásť rokov odpustil. Keď už pre nič iné, tak aspoň pre fakt, že väčšie chlapčisko by doma nemal, ani keby v perinke prišiel domov nejaký Oliver, či Marek.
Mama často spomína, aké hyperaktívne a vyčerpávajúce dieťa som bola. Už ako malá som musela vždy všetko vyskúšať. Keď som nastúpila do škôlky, moje pani učiteľky sa mnohokrát chytali za hlavu, keď ma videli štverať sa na stromy a ploty. Už vtedy som bola veľmi komunikatívny a priateľský typ, ktorý rád spoznáva nových ľudí a nemá problém sa spriateliť. Taktiež mi nechýbala vodcovská povaha. Vždy som stála na čele skupiny a rada som bola stredobodom pozornosti. Keď tak nad tým rozmýšľam, nejako sa to nezmenilo.
V škôlke sme hrávali na flautách, čo bol môj prvý hudobný nástroj. No nebolo to to pravé, pretože už od troch rokov som túžila hrať na husliach. A tak som ako päťročná nastúpila do prípravky v hudobnej škole a o rok na to som už vedela zahrať prvé pesničky. Po pol roku som sa však začala venovať viac klavíru, na ktorom je tvorba tónov omnoho jednoduchšia, čo bolo pre mňa - ohromného lenivca - veľkou výhodou. A tak som začala navštevovať aj hodiny klavíra.
S pribúdajúcimi rokmi prichádzala nová etapa môjho života - škola. Vraj nesmelé krôčky? Pch. To teda určite nie! Úlohy žiačky som sa zmocnila veľmi dobre. Veď v škole bolo toľko skvelých vecí a nových možností! Učili sme sa písať, čítať, počítať, čo ma naozaj bavilo, pretože matematiku som mala odjakživa rada. Naučiť sa písať bolo pre mňa dôležité, keďže už ako prváčke mi behali mysľou nápady na príbehy a napísala som niekoľko kapitol mojej prvej "rozprávky". Čítanie taktiež prerástlo do veľkej lásky ku knihám, aj keď čítať som vedela dávno pred nástupom do školy. Cez prestávky som lietala po chodbách a so spolužiakmi som sa vždy vedela zabaviť. Lenže ako som postupne prechádzala ročníkmi, začalo byť učivo čoraz náročnejšie a učiť sa mi nebolo veľmi po chuti. No dobre, ja to možno nazývam učením, aj keď všetci, čo ma poznajú až pridobre vedia, že to učenie nikdy nebolo. No s výsledkami som bola vždy spokojná, takže nejakou definíciou môjho bezduchého obracania stránok učebnice sa trápiť nejdem.
Druhý stupeň základnej školy bol v mnohých ohľadoch... ťažký? Nie, to nie je ten pravý výraz. Skôr by som povedala, že v mojom živote sa toho za tých päť rokov veľa zmenilo. Prvou veľkou zmenou bolo sťahovanie do domu. Na našej novej ulici bývali samí chlapci, čo ma tešilo, keďže som nikdy neobľubovala bábiky a radšej som sa hrala na bicyklové naháňačky. A tie stromy! Všade navôkol rástli desiatky stromov, ktoré len tak čakali, kedy po nich začnem loziť. A veru, nemuseli čakať dlho. No čo bolo najlepšie, kúpili sme si psa. Keďže zbožňujem zvieratá - okrem mravcov a bodavého hmyzu - bola som nesmierne šťastná, že som sa ho konečne dočkala. Počas môjho spoznávania "dedinského života" som stále chodila do školy, kde ma to už fakt nebavilo. A to sa častokrát ukazovalo aj v žiackej knižke formou poznámok a pokarhaní. Mojím najväčším problémom - aj keď ja osobne to za problém nepovažujem - bolo, že som nikdy nemala problém povedať svoj názor, nech už bol akýkoľvek. A to sa učiteľom veľmi nepáčilo. No čoraz častejšie som chodievala reprezentovať školu v rôznych súťažiach, od spievania až po jazykové olympiády, takže sa tieto dve, navzájom kontrastujúce fakty vždy nejako spojili a upokojili celú situáciu.
Ďalšou veľkou zmenou, ktorá nastala počas druhého stupňa základnej školy, bol rozvod rodičov, ku ktorému sa schyľovalo už dosť dlho. Nemôžem povedať, že by ma to nejak mrzelo. Práve naopak - nebyť toho, že sa naši rozišli, nenarodila by sa mi v júni 2007 sestra, ktorú by som nevymenila ani za horu zlata. Nie, to je slabé prirovnanie. Vlastne to vôbec nie je prirovnanie, ale to je jedno. Skrátka, nedala by som ju za nič na svete!
Na konci ôsmeho ročníka som absolvovala prvý stupeň hry na husliach. Klavír som vzdala po štyroch rokoch, keď ma to prestalo baviť. Pokračovať na druhom stupni som chcela, no už som zúfalo potrebovala zmenu. Nebyť toho, že nie som zarytým fanúšikom seriálu Simpsonovci, asi by som sa k niečomu takému, ako je saxofón, nebola nikdy dostala. Som rada, že som si tento nástroj vybrala, aj keď to znamená ďalšie chodenie po koncertoch, ktoré mi už lezú na nervy.
Deviatku som zakončila s veľkým Z. Na strednú som bola prijatá, s vysvedčením to vyzeralo dobre, a tak bol koniec základnej školy akýmsi odpočívaním po dobre vykonanej práci. Druhú polku augusta som sa už nevedela dočkať novej školy. S netrpezlivosťou som sa bicyklovala pred "gymplom" rozmýšľajúc, či som si dobre vybrala.
Keď som v septembri roku 2009 prešla prvýkrát dverami novej školy ako žiačka Gymnázia Martina Kukučína v Revúcej, bola som plná napätia. Všetko pre mňa bolo nové a neustále som sa vôkol seba obzerala. Keď sme sa po týždni konečne začali učiť, zistila som, že na maminých pripomienkach typu "To nie je základná, tu sa budeš musieť učiť!" bolo čosi pravdy. Začiatky boli ťažké. Známky sa však postupne zlepšovali a po pár mesiacoch som si na nový režim zvykla. Niežeby som sa teraz išla pretrhnúť a utopiť v siahodlhých poznámkach - to nie. Zistila som však, že ak budem na hodinách dávať pozor, s učením nebudem mať problém. Po prvom polroku na strednej mám mám na ňu vytvorený názor. Pýtate sa, či je kladný? On je omnoho viac, ako len kladný! Táto škola mi perfektne vyhovuje a to je naozaj skvelé.
Je to už viac ako šestnásť rokov, čo som v náručí svojej mamy prekročila prah domova. Zmenila som sa odvtedy? Úprimne povedané - nie. Stále prekypujem energiou, stále som rovnako pojašená ako kedysi. Takmer vždy mi na tvári dominuje úsmev, aj vtedy, keď naň nemám náladu. Stále občas žijem vo svete svojich knižných hrdinov, medzi ktorými, ako inak, vyhráva Harry Potter. Ešte vždy mám rada hádanky a puzzle, obľubujem behanie v teplom vánku leta. No pár vecí sa predsa len zmenilo. Nenávidím cestovanie! Snáď jediné negatívum, ktoré priniesol rozvod mojich rodičov. Neznášam ten pocit, keď som niekde preč, odtrhnutá od niektorého z nich. Začala som sa omnoho viac venovať hudbe. Prvá vec, ktorú spravím pri vstupe do mojej izby je to, že si sadnem za klavír alebo do rúk chytím flautu a nechám sa tónmi unášať preč z reality, ktorá, ako som zistila, vie byť niekedy dosť krutá. Zmenili sa mnohé moje pohľady na svet a na ľudí v ňom. Bude to tým, že som už vyrástla z detských rozprávok? Pravdepodobne áno. No spomienky na detstvo, na tú bezstarostnú fázu môjho života sa mi naveky vryli do pamäti a ja sa k nim vždy rada vrátim...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Yuki Yuki | Web | 11. března 2010 v 18:27 | Reagovat

Andy...úprimne...je to úžasné! ty kks! ja som pozerala niektoré životopisi na nete, ale toto je to najlepšie čo som zatial čítala :) dievča :) máš fakt talent :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama