Únor 2010

Po dlhšej dobe

23. února 2010 v 20:16 | at |  Andrea
Tak ahoj :)

Nepísala som už poriadne dlho. Vlastne to som celá ja, takže ma to neprekvapuje. Ale keďže máme prázdniny, mám viac času a tak som sa sem rozhodla niečo pridať. Určite sem skôr či neskôr napíšem novú recenziu; konkrétne, na knihu Súmrak. Zatiaľ Vám len načrtnem svoje dojmy - tá kniha ma fakt bavila, prečítala som ju za štyri dni, čo je, myslím si, celkom slušné, vzhľadom na to, že za končí číslom 480 ;-) A navyše som sa už trochu viac vcítila do kože tých pipiek, čo všade vypisujú, ako strašne milujú Edwarda Cullena. Teda, nie že by som to mala v pláne vešať na nos každému, koho stretnem, ale on je fakt až... proste... dokonalý, božský! Poviem Vám úprimne, ten chlapec (či vlastne upír) mi vracia späť moje heterosexuálne sklony

Ozaj, našla som na Facebooku úžasnú hru - Cube Crash. Ehm, ehm! Tohtotýždňový rekord je zatiaľ niečo vyše 123 000 bodov a ja som sa rozhodla, že nepôjdem spať, kým ho neprekonám!

No ale už sa mi fakt nechce. Vlastne, chce sa mi, ale konverzujem s "exobjektom číslo 2" a už zrejme dosť dlho čaká na odpoveď, takže končím.

See you soon :)

AT

Jedna rana naviac... Škoda, že nie je :(

10. února 2010 v 18:09 | at |  Tobiáš
No nemohla ma porezať? Nejaký krvavý pás na krku alebo na líci. Jeden by mi už pri tých všetkých ranách neublížil... A navyše, jej by to bolo ľúto, ona by ma možno pohladila, ošetrila by mi krvácajúci šráf, ona... Škoda, že jej to nevyšlo... Chcel by som cítiť jej úprimnú ľútosť, túžil by som jej povedať, že to nevadí, že sa nič nestalo, syčať od "bolesti" pri dezinfikácii rany a robiť sa ešte zúboženejší, ako by som v skutočnosti bol. Doslova by som si vyžiadal jej objatie, pohladenie, stačilo by mi aj vľúdne slovo a ten krásny pohľad... No nestalo sa. Škoda, že obal knihy nebol ostrejší... Škoda, že mám na krku len neporušenú kožu...

Today...

9. února 2010 v 20:41 | at |  Tobiáš
Dnes to bolo naozaj skvelé... Ani to neviem opísať. Proste sedieť tam, rozprávať sa vyše hodiny a... a vidieť v tých hnedých očiach radosť. Rád si to zopakujem každý týždeň :)

P.S.: Prepáčte, neviem písať dlhé články o mojich pocitoch O:)

Budúcnosť

7. února 2010 v 21:43 | at |  Andrea
V poslednej dobe veľa premýšľam o budúcnosti... Najmä o rodine, ktorú by som chcela založiť. O deťoch... Momentálne je pre mňa ideálom päťčlenná vysmiata rodinka bývajúca aj so psíkom kdesi v domčeku. Nerada by som odišla z nášho mesta. Každý vraví, aká je to diera a ja viem, že nemôžem obhajovať každú smeť na zemi či rozostavanú, polorozpadnutú budovu, no napriek tomu všetkému (a aj mnohému ďalšiemu) to tu mám rada. Mám tu svojich najbližších, na ktorých mi veľmi záleží. Síce tu nie je toľko možností, ako vo väčších mestách, no... Koniec koncov, kto vie, čo bude za tých pár rokov! Snáď tu zriadia aj moje vysnívané gymnastické centrum, ktoré potom budú navštevovať moji malí drobci! :)

No a k detičkám - chcela by som (ako si už tí šikovnejší dopočítali) troch (alebo "aspoň troch" :D) potomkov - jedny chlapčenské dvojičky a dievčatko. Je mi jedno, či budú chlapci starší, alebo mladší, ako dievča. A mená? No chlapčekovia by sa volali Tobiáško a Jakubko a dievčatko zrejme po mne - teda Andrea. To by bolo proste tak... úžasné! :) Kiež by mi to vyšlo... :)

Tento článok nie je dokončený, o svojej predstave ideálnej budúcnosti sem ešte čo-to napíšem, no práve teraz ma prešla chuť :D

Konečne...

6. února 2010 v 20:18 | t |  Tobiáš
Konečne mám priestor, kde sa môžem dosýta vyrozprávať. Lepšie povedané, vykričať. Častokrát zo seba potrebujem dostať všetok žiaľ, trápenie a muky. A teraz mám miesto, kde môžem byť otvorený...

Pár slov na úvod...

6. února 2010 v 20:08 | at |  Andrea

Tento blog vznikol preto... proste vznikol. Neviem nejaký presný dôvod jeho zrodu a nejdem sa tým zaoberať. V každom prípade vás chcem oboznámiť s tým, ako to tu bude fungovať.

Iste ste si všimli, že blog má zatiaľ tri rubriky:
1. Andrea
2. Tobiáš
3. Recenzie kníh

V rubrike Andrea nájdete všetky moje príspevky. Mali by prekypovať humorom a optimizmom. Prečo aj nie, taká predsa som! :) Najčastejšie sa v nich objavia moje nápady, príhody zo školy a pod.

V rubrike Tobiáš nájdete príspevky Tobiáša, Tobyho, Tobíka, skrátka môjho milovaného dvojčaťa :) Avšak keďže on nie je taký optimista, neočakávajte, že jeho príspevky vám na tvári vyčaria úsmev. Toby je často smutný a neustále nad niečím premýšľa. Napriek tomu, že je to hrozný pesimista, mám ho rada, a preto mu dovolím zdieľať so mnou tento blog :)

Rubrika Recenzie kníh patrí aj mne, aj Tobiášovi. Sú v nej napísané naše názory na knihy, ktoré sme prečítali. Možno budú niekomu niekedy užitočné, možno si ich prečítate len zo zaujímavosti, možno si ich neprečítate vôbec. My ich tam napriek tomu budeme postupne pridávať.

Pevne verím, že sa vám aj nám náš blog bude páčiť :)

See you soon :)

Suzanne Collinsová - Hry o život

6. února 2010 v 19:12 | at |  Recenzie kníh

Autor: Suzanne Collins
Počet strán: 272
Oficiálny text:
Sci-fi román z budúcnosti.

Raz do roka sa vybraní chlapci a dievčatá vo veku od dvanásť do osemnásť rokov musia zúčastniť na Hrách o život a pred zrakmi televíznych divákov bojovať na život a na smrť...

Víťazstvo znamená úspech a slávu.
Prehra naopak istú smrť.
Hry o život sa práve začali...
Na troskách bývalej Severnej Ameriky vyrástol Panem ovládaný bohatým Sídlom, ktoré obklopuje dvanásť chudobných obvodov. Sídlo vládne železnou päsťou a svoju moc dokazuje okrem iného tým, že si raz do roka vezme z každého obvodu jedného chlapca a jedno dievča vo veku od dvanásť do osemnásť rokov, aby sa zúčastnili na Hrách o život a pred zrakmi televíznych divákov bojovali na život a na smrť.
Šestnásťročná Katniss Everdeenová žije sama so svojou mamou a mladšou sestrou, o otca prišla pred rokmi pri banskom nešťastí. Keď nastúpi ako súťažiaca do hier namiesto milovanej sestričky, zdá sa, že si zvolila smrť. To však pre ňu nie je nič nové - boj o prežitie je súčasťou jej života od útleho detstva. Je rozhodnutá vrátiť sa domov, ale ak má zvíťaziť, musí potlačiť hlas svedomia a zničiť ostatných dvadsaťtri protivníkov.

Môj názor na knihu:
Dej odohrávajúci sa v tejto knihe mi pripomína film Battle Royale. Narozdiel od neho však kniha nie je tak brutálna, avšak nemyslím si, že je určená pre osoby mladšie, ako 12 rokov. Dokonca aj táto veková hranica je podľa mňa prinízka, pretože dieťa v takom veku by zrejme nepochopilo niektoré časti knihy, nedokázalo by sa vcítiť do myslenia detí, ktoré sú pri snahe vrátiť sa domov, nútené zabíjať. Pokiaľ zabiť nechcú, musia byť naozaj ostražité a rýchle, aby unikli smrti, ktorá na nich číha na každom rohu.

Kniha ma skutočne upútala, vtrhla ma do deja a nevedela som sa od nej odpútať. Trochu mi prekážalo, že je písaná v prítomnom čase, s ktorým sa v knihách stretávam len zriedka. Keď sa však dej rozbehol, prestala som to vnímať a čoskoro som si na tento čas zvykla.

Spôsob, akým sa Sídlo každoročne pomstieva dvanástim obvodom je skutočne krutý. Zatiaľ čo deti z bohatých obvodov sa na boj na život a na smrť tešia - doslova sa trhajú o to, kto bude mať tú česť vstúpiť doň -, ostatné deti, najmä tie z chudobnejších pomerov pripisujú svoje vylosovanie tej najhoršej nočnej more.

Pri časti, v ktorej sa Katniss (hlavná hrdinka knihy; rozprávačka deja) spolčí s dvanásťročnou Rue mi zvieralo hrdlo. Rue má mierumilovnú povahu, je to ešte len nevinné dieťa, ktoré sa snaží prežiť Hry o život ukrývaním sa v lese. Keď do jej malého tela zapichne oštep vyvolený z prvého obvodu, Katniss sa zachová tak, ako by som to asi spravila ja, a zabije ho v návale hnevu a ľútosti. Spraví to napriek tomu, že nemala v úmysle zabíjať. Keby som bola na jej mieste, nikdy by som sa už nedokázala nezmieriť s tým, že som zabila človeka. Aj takýmto spôsobom ma kniha neustále nútila uvažovať o živote v Paneme. Uvažovať, ako by som sa tam cítila ja.

Kniha vo mne vyvolala množstvo pocitov; od strachu, cez napätie a sklamanie. To prišlo na konci. Už od začiatku mi bolo jasné, že Katniss bude mať problém s výberom medzi svojím dlhoročným priateľom Galom, ktorý ju očakáva doma, v Dvanástom obvode, a jej "súperom", Peetom, ktorý bol pred televíznymi kamerami jej priateľ. Peeta je sklamaný a ja cítim vnútri žiaľ, keď mu Katniss povie, že to všetko bola len ďalšia hra. To mi vadí. Nepekný, bolestivý koniec. Pevne však verím, že v ďalších dvoch dieloch sa dá všetko do poriadku.