Hra

20. května 2010 v 15:05 | at |  Andrea
1. 11
2. 4
3. Jakub
4. Hynek
5. Anton
6. Lenka
7. Tobiáš
8. Tristan
9. Welcome to my life
10. Three wishes (Nevedela som, čo dať a toto mi prvé napadlo)
11. Beautiful ones

Riešenie:
Tie čísla sú vedľajšie, takže to sem zbytočne nejdem písať.
Osoba na místě 3 je ta, kterou miluješ - To môžem len potvrdiť :)
Osobu na 7. místě máš rád, ale nikdy s ní nemůžeš být - Omyl, ja som s ňou STÁLE :)
Osobu na 4. místě máš nejradši - Hmm...
Osoba na 5. místě tě velmi dobře zná - Áno, môj brat ma pozná dosť dobre, myslím.
Číslo 6 přináší štěstí - To je pravda :)
Písnička na místě 8 má souvislost s osobou na místě 3 - To majú snáď úplne všetky :D
Titul na místě 9 je píseň pro osobu číslo 7 - Veru, to je Tobyho obľúbená pesnička (:
Píseň na místě 10 je ta, která nejvíc vypovídá o tvém charakteru - Nie, nie je to pravda, možno preto, že tú pieseň som tam proste len šupla, lebo mi nič iné nenapadalo.
A na 11. místě je píseň, která vyjádřuje tvůj životní pocit - Neviem.
 

No ty vole! ♥

6. dubna 2010 v 13:04 | at |  Andrea
Okey, opäť raz mám nový objekt záujmu :D Nie, nie, je to čiste platonická láska, ALE je! Proste on je tak úžasnýýý, že mi je z neho do... plaču? Neviem, je mi ho strašne ľúto, chudáčika :( Tak už nebudem napínať a prezradím vám, o koho sa jedná :D Nie je to nik iný, ako James "Hunter" Montgomery zo seriálu Queer s folk (niežeby som ho pozerala, ale videla som zopár prvých častí :D)
Tu ho máte, krásavca krásneho! :)
http://www.youtube.com/watch?v=Ffy6bhdtl3E

Som späť!

21. března 2010 v 20:58 | at |  Andrea
Nj, dlhšiu dobu som tu nebola, akosi som sa k tomu nevedela prinútiť. Tiež sa mi nehce rozpisovať a treba mi ísť na záchod (xD), tak len v skratke nejaké novinky:
1. Boli sme na exkurzii v jadrovej elektrárni v Mochovciach - videli sme až dve miestnosti, inak to bola dosť nuda. Cestou späť sme sa však zastavili v Európe v BB a ja som tam utratila presne 7,38€ xD Za kokteil, z ktorého polka skončila v koši (tá tetka mi namiešala čosi, čo sa proste nedalo vypiť), za Tiramisu (ktoré dojedal spolužiak) a bielu čokoládu v cukrárni a za vláčik, ktorý som kúpila sestre :)
2. Dočítala som knihu "Je to inak, mami..." od Tamary Tainovej. Bola fakt úžasná! Vrelo odporúčam, recenzia na ňu sa snáď čoskoro objaví aj na tomto blogu. Čo ma však naštvalo, Yuki mi vytárala celý koniec (načo som jej tú knihu dávala do rúk?) a tak som si ho veľmi neužila x(
3. Nakreslila som Grella Sutcliffa! Presnejšie, nakreslila som len jeho hlavu a zbytok papiera vyfarbila na čierno. V strede tvorby sa mi totiž prestalo chcieť, ale s tou čiernou vyzerá super! :)
4. Mám rozpozerané tri seriály - Queer as folk, Skins (tretiu sériu, ktorú mi doporučila Yuki) a Pokémon xD Neviem, čo skôr. Cez deň pozerám Skins, večer Pokémona a keď všetci (okrem brata) spia, Queer as folk.
5. OMG, zajtra je Klokan! Musím kvôli tomu vstávať na prvú hodinu (inak by som šla až na druhú), ale aspoň sa vyhnem biológii, čo je fakt super! Tak mi držte palce :P
6. Opäť som vytiahla skejt, korčule a bicykel (ten už dávnejšie) - neklamný znak toho, že jar has come xD
7. Dnes som sa rozčúlila v anglickom jazyku xD Asi to bude tým, že som zažraná do Skins, kde sú samé nadávky. No skrátka som sa rozčúlila a mimovoľne som začala rozprávať anglicky (No way! What the fuck?!")
8. Bola som jazdiť na aute! Konečne, po veľmi dlhej dobe :D A viem už celkom plynulo prejsť z 1 do 2 a naopak :D Skúšala som aj cúvanie, ale toho sa príliš bojím :D

Okey, už sa mi fakt nechce, takže zatiaľ končím :D

See you soon
AT
 


Effy ♥

21. března 2010 v 20:42 | tl |  Tobiáš
Opäť raz zamilovaný... Teda nie, nie je to zamilovanosť, skôr akási príťažlivosť. A tou osobou je Effy. Fakt netuším priezvisko tej postavy a meno herečky si radšej ani nejdem zisťovať - čím skôr zabudnem, tým lepšie...
Ale aby ste sa aj Vy mohli pochochať jej krásou, tu ju máte :)
Effy

Mello

12. března 2010 v 22:36 | at |  Dá sa to zvládnuť aj bez talentu... ;-)
No tak mám po dlhom čase konečne obrázok, na ktorý som právom hrdá! A ani mi to netrvalo dlho :) Takže tu máte Mihaela Keehla z Death Note, ktorého skôr poznáme pod prezývkou... (dramatická pauza ) ... Mello! :)


So scared...

12. března 2010 v 22:18 | tl
Naozaj neviem, čo si mám myslieť o nastávajúcej situácii. Totiž osoba, ktorú milujem začala byť v poslednej dobe akási nešťastná a akoby mrzutá. A najhoršie na tom celom je, že netuším, ako by som jej mohol pomôcť... Bojím sa, že sa medzi nami vytvorila nejaká priepasť, mám strach, že ju stratím a náš vzťah už nikdy nebude taký dobrý, ako prednedávnom... So scared...

Toby

Beletrizovaný životopis - práca na SJ

11. března 2010 v 18:06 | at |  Andrea
Aj keď tretieho januára 1994 skončili všetky bratove zúfalé nádeje, že mu mama prinesie z nemocnice malého bračeka, pevne verím, že mi to za tých šestnásť rokov odpustil. Keď už pre nič iné, tak aspoň pre fakt, že väčšie chlapčisko by doma nemal, ani keby v perinke prišiel domov nejaký Oliver, či Marek.
Mama často spomína, aké hyperaktívne a vyčerpávajúce dieťa som bola. Už ako malá som musela vždy všetko vyskúšať. Keď som nastúpila do škôlky, moje pani učiteľky sa mnohokrát chytali za hlavu, keď ma videli štverať sa na stromy a ploty. Už vtedy som bola veľmi komunikatívny a priateľský typ, ktorý rád spoznáva nových ľudí a nemá problém sa spriateliť. Taktiež mi nechýbala vodcovská povaha. Vždy som stála na čele skupiny a rada som bola stredobodom pozornosti. Keď tak nad tým rozmýšľam, nejako sa to nezmenilo.
V škôlke sme hrávali na flautách, čo bol môj prvý hudobný nástroj. No nebolo to to pravé, pretože už od troch rokov som túžila hrať na husliach. A tak som ako päťročná nastúpila do prípravky v hudobnej škole a o rok na to som už vedela zahrať prvé pesničky. Po pol roku som sa však začala venovať viac klavíru, na ktorom je tvorba tónov omnoho jednoduchšia, čo bolo pre mňa - ohromného lenivca - veľkou výhodou. A tak som začala navštevovať aj hodiny klavíra.
S pribúdajúcimi rokmi prichádzala nová etapa môjho života - škola. Vraj nesmelé krôčky? Pch. To teda určite nie! Úlohy žiačky som sa zmocnila veľmi dobre. Veď v škole bolo toľko skvelých vecí a nových možností! Učili sme sa písať, čítať, počítať, čo ma naozaj bavilo, pretože matematiku som mala odjakživa rada. Naučiť sa písať bolo pre mňa dôležité, keďže už ako prváčke mi behali mysľou nápady na príbehy a napísala som niekoľko kapitol mojej prvej "rozprávky". Čítanie taktiež prerástlo do veľkej lásky ku knihám, aj keď čítať som vedela dávno pred nástupom do školy. Cez prestávky som lietala po chodbách a so spolužiakmi som sa vždy vedela zabaviť. Lenže ako som postupne prechádzala ročníkmi, začalo byť učivo čoraz náročnejšie a učiť sa mi nebolo veľmi po chuti. No dobre, ja to možno nazývam učením, aj keď všetci, čo ma poznajú až pridobre vedia, že to učenie nikdy nebolo. No s výsledkami som bola vždy spokojná, takže nejakou definíciou môjho bezduchého obracania stránok učebnice sa trápiť nejdem.
Druhý stupeň základnej školy bol v mnohých ohľadoch... ťažký? Nie, to nie je ten pravý výraz. Skôr by som povedala, že v mojom živote sa toho za tých päť rokov veľa zmenilo. Prvou veľkou zmenou bolo sťahovanie do domu. Na našej novej ulici bývali samí chlapci, čo ma tešilo, keďže som nikdy neobľubovala bábiky a radšej som sa hrala na bicyklové naháňačky. A tie stromy! Všade navôkol rástli desiatky stromov, ktoré len tak čakali, kedy po nich začnem loziť. A veru, nemuseli čakať dlho. No čo bolo najlepšie, kúpili sme si psa. Keďže zbožňujem zvieratá - okrem mravcov a bodavého hmyzu - bola som nesmierne šťastná, že som sa ho konečne dočkala. Počas môjho spoznávania "dedinského života" som stále chodila do školy, kde ma to už fakt nebavilo. A to sa častokrát ukazovalo aj v žiackej knižke formou poznámok a pokarhaní. Mojím najväčším problémom - aj keď ja osobne to za problém nepovažujem - bolo, že som nikdy nemala problém povedať svoj názor, nech už bol akýkoľvek. A to sa učiteľom veľmi nepáčilo. No čoraz častejšie som chodievala reprezentovať školu v rôznych súťažiach, od spievania až po jazykové olympiády, takže sa tieto dve, navzájom kontrastujúce fakty vždy nejako spojili a upokojili celú situáciu.
Ďalšou veľkou zmenou, ktorá nastala počas druhého stupňa základnej školy, bol rozvod rodičov, ku ktorému sa schyľovalo už dosť dlho. Nemôžem povedať, že by ma to nejak mrzelo. Práve naopak - nebyť toho, že sa naši rozišli, nenarodila by sa mi v júni 2007 sestra, ktorú by som nevymenila ani za horu zlata. Nie, to je slabé prirovnanie. Vlastne to vôbec nie je prirovnanie, ale to je jedno. Skrátka, nedala by som ju za nič na svete!
Na konci ôsmeho ročníka som absolvovala prvý stupeň hry na husliach. Klavír som vzdala po štyroch rokoch, keď ma to prestalo baviť. Pokračovať na druhom stupni som chcela, no už som zúfalo potrebovala zmenu. Nebyť toho, že nie som zarytým fanúšikom seriálu Simpsonovci, asi by som sa k niečomu takému, ako je saxofón, nebola nikdy dostala. Som rada, že som si tento nástroj vybrala, aj keď to znamená ďalšie chodenie po koncertoch, ktoré mi už lezú na nervy.
Deviatku som zakončila s veľkým Z. Na strednú som bola prijatá, s vysvedčením to vyzeralo dobre, a tak bol koniec základnej školy akýmsi odpočívaním po dobre vykonanej práci. Druhú polku augusta som sa už nevedela dočkať novej školy. S netrpezlivosťou som sa bicyklovala pred "gymplom" rozmýšľajúc, či som si dobre vybrala.
Keď som v septembri roku 2009 prešla prvýkrát dverami novej školy ako žiačka Gymnázia Martina Kukučína v Revúcej, bola som plná napätia. Všetko pre mňa bolo nové a neustále som sa vôkol seba obzerala. Keď sme sa po týždni konečne začali učiť, zistila som, že na maminých pripomienkach typu "To nie je základná, tu sa budeš musieť učiť!" bolo čosi pravdy. Začiatky boli ťažké. Známky sa však postupne zlepšovali a po pár mesiacoch som si na nový režim zvykla. Niežeby som sa teraz išla pretrhnúť a utopiť v siahodlhých poznámkach - to nie. Zistila som však, že ak budem na hodinách dávať pozor, s učením nebudem mať problém. Po prvom polroku na strednej mám mám na ňu vytvorený názor. Pýtate sa, či je kladný? On je omnoho viac, ako len kladný! Táto škola mi perfektne vyhovuje a to je naozaj skvelé.
Je to už viac ako šestnásť rokov, čo som v náručí svojej mamy prekročila prah domova. Zmenila som sa odvtedy? Úprimne povedané - nie. Stále prekypujem energiou, stále som rovnako pojašená ako kedysi. Takmer vždy mi na tvári dominuje úsmev, aj vtedy, keď naň nemám náladu. Stále občas žijem vo svete svojich knižných hrdinov, medzi ktorými, ako inak, vyhráva Harry Potter. Ešte vždy mám rada hádanky a puzzle, obľubujem behanie v teplom vánku leta. No pár vecí sa predsa len zmenilo. Nenávidím cestovanie! Snáď jediné negatívum, ktoré priniesol rozvod mojich rodičov. Neznášam ten pocit, keď som niekde preč, odtrhnutá od niektorého z nich. Začala som sa omnoho viac venovať hudbe. Prvá vec, ktorú spravím pri vstupe do mojej izby je to, že si sadnem za klavír alebo do rúk chytím flautu a nechám sa tónmi unášať preč z reality, ktorá, ako som zistila, vie byť niekedy dosť krutá. Zmenili sa mnohé moje pohľady na svet a na ľudí v ňom. Bude to tým, že som už vyrástla z detských rozprávok? Pravdepodobne áno. No spomienky na detstvo, na tú bezstarostnú fázu môjho života sa mi naveky vryli do pamäti a ja sa k nim vždy rada vrátim...

"Málem sem pohořel jako ten ubrousek na Flipp(e)ri!" xD

10. března 2010 v 21:54 | at |  Andrea
Tak ahojte :)
Aby ste pochopili, čo znamená ten titulok, poviem vám, čo sa mi pred asi dvomi hodinami stalo...
Boli sme na Flippri - reštaurácia blízko dediny, v ktorej býva oco. Boli sme tam piati - ja, Tobiáš (aj keď ten len zaryte mlčal a o jeho existencii som vedela snáď len ja xD), brat s frajerkou a mojím kamarátom (vlastne budúcim švagrom ). Objednali sme si nejaké to pitie a ja som sa po chvíli začala nudiť. Vzala som si servítku, ktorá, ako som čoskoro zistila bola horľavejšia, ako som si myslela xD Prechádzala som ňou ponad sviečku a druhýkrát servítka akosi prudko vzbĺkla No a ja som ju v panike strčila do pohára a snažila som sa oheň uhasiť fúkaním. Tak trošku mi to nevyšlo a stále horiaca servítka preletela ponad stôl a ladne zosadla na bratove nové rifle
Našťastie sa mu s nimi nič nestalo, pretože ju rýchlo zhodil na koberec, ktorý síce zostal trošku čierny, ale servírka si to nevšimla, takže no problemo
Aspoň sme sa všetci z chuti zasmiali :D Teda tá servírka nevyzerala veľmi potešená, najmä keď sa pozrela na pohár, v ktorom boli kúsky obhoreného "ubrousku" a spýtala sa: "To vy čo ste tu robili?!"
No a ja som sa len pozrela na ňu s výrazom typu "Čo ťa je do toho?!" (fakt tú servírku neznášam!) a odpovedala som jej totálne ľahostajným hlasom: "No, nám sa to tu trochu vznietilo."

Všetko najlepšie! :)

8. března 2010 v 22:22 | at |  Andrea
Dnes oslavuje meniny môj milovaný Alan Gałczyński, prezývaný Ali, Alík a moja obľúbená trojica prezývok - Lvíče, Borůvka a "Cosi fialové" :) Chcela by som mu aj touto cestou (Na školskú tabuľu som jeho meno krásne zvýraznila ;)) popriať všetko najlepšie, veľa zdravia, šťastia, lásky (od Bennyho, samozrejme :)) a pochopenia :)

Kiss for you, Alan ♥ :)

A samozrejme, aj Tobiáško sa pripája ku gratulácii, lenže ja ho sem už nepustím, keďže sa idem osprchovať a pozerať Death Note :P To som ale hnusná, ja viem :-/ :D

Tak to teda NIE! :D

8. března 2010 v 22:08 | at |  Andrea
Mama mi práve oznámila, že dnes chcela, aby sme prezliekli moju posteľ, keď už aj ostatné prezliekala. Bože, keby sme to fakt spravili, tak... To by som asi neprežila bez ujmy na psychickom zdraví! Dnes totiž v tej posteli spal niekto tak... Božský! :ooh::D:D:D
OK, aby ste si nemysleli, tak NIE, ja som v nej nespala s ním :D Spala som v kresle vedľa postele :roll::D
Ale napriek tomu si ten dnešný spánok užijem xDDD

Kam dál